Vyhliadka Matka Božia
Prechádzka na vyhliadku Matka Božia v Slovenskom raji sa nám do našich spomienok uložila dosť výrazne a povedala by som, že ju cítim v nohách ešte aj po niekoľkých mesiacoch. Ale takto to dopadne, keď sa "víkendový" turista odhodlá spoznávať krásy našej slovenskej prírody bez bližšej informácie o tom, kam vlastne kráča.
Dámsku víkendovú jazdu do Slovenského raja sme začali tradičným Tomášovským výhľadom, kde sme doslova prekračovali hŕby turistov rôzneho veku. Azda aj preto sme sa tam dlho nezdržali a vydali sme sa na cestu k vyhliadke Matka Božia. Medzitým sme sa samozrejme museli presunúť autom do Smižian, odkiaľ sa na spomínanú vyhliadku ide. Naša kamoška a zároveň sprievodkyňa krásami Slovenského raja Janka, nám podala prvotnú informáciu, že ide o príjemnú prechádzku vhodnú napríklad na také nedeľné popoludnie. Vydali sme sa teda po starej asfaltovej ceste obklopenej stromami a veselo sme debatovali o kadečom. Cesta stále mierne stúpala a my sme to už pomaly začali cítiť v nohách. Bolo neznesiteľne teplo a to nám tiež vôbec nepridávalo k našej momentálnej kondícii. Naša skupinka sa po niekoľkých stovkách prejdených metrov začala trhať. Úplne vpredu išli tínedžeri, potom tá časť dospelých, ktorí denne cvičia a behajú a medzi poslednými kráčali milovníci literatúry, ručných prác a umelci. Aj to len preto, že sa zastavovali a obdivovali rastlinky a motýle a iné krásy.
Kľukatá cesta stále stúpala a my sme za každou zákrutou čakali jej koniec, alebo aspoň nejaké odpočívadlo. Monika sa niekoľkokrát žartom opýtala tých čo išli oproti, či ešte máme ďaleko do cieľa. Veselí mladíci jej podobne žartom odpovedali, že závisí od toho, aký máme cieľ. Pohotovo odpovedala: "Bufet". A mala pravdu. V určitom momente sme si povedali, že lepšie by nám bolo sedieť kdesi v tieni pri pohári niečoho chladeného. A kým sme vyšli na vrchol, zopakovali sme si to hádam aj sto krát, lebo toto už prestávalo vyzerať ako nedeľná prechádzka.
Nakoniec sme s Paulou zaostali tak, že sme pred sebou ani za sebou nevideli vôbec nikoho. V jednom momente sme počuli v húštine nejaké zviera. Dokonca sme zaregistrovali aj jeho pohyb. Neskôr nám Ben tvrdil, že v diaľke na ceste pred sebou zahliadli malého medveďa. Už nás nezaujímali ani motýle, kvety, huby čo sme našli na okraji lesa, ani krásne bezoblačné nebo. Chceli sme už len dve veci - vodu a oddych. Starostlivý zvyšok našej skupiny nám na ceste nechával smerové šípky zhotovené z konárikov, aby sme vedeli správne odbočiť. Posledný úsek cez les sme dali už len silou zotrvačnosti, lebo už nám došli všetky rezervy. Vyhliadka Matka Božia však stála za tú námahu. Panoráma horských hrebeňov, ktorá sa pred nami zrazu odkryla bola úžasná a mohli sme si ju vychutnať úplne exkluzívne, bez hromady turistov. Pravda až kým Monika nezahlásila - "Ideme späť". Lebo ako zvykneme hovoriť, tá by aj víkendový pobyt zvládla za jeden deň.
Každopádne, výhľad z Matky Božej stojí za tú cestu. A ona sa dá v pohode zvládnuť, ak sa na ňu vopred psychicky dobre pripravíte. Ale neverte na nedeľné prechádzky a určite si obujte turistickú obuv, nie fitnes tenisky.