Na konci sveta...

Jar v roku 2020 bola v mnohom atypická. Dlhotrvajúce chladné a daždivé počasie, neistota z rozbiehajúcej sa prvej vlny nákazy neznámym vírusom, množstvo hoaxov šíriacich sa na sociálnych sieťach - to všetko v nás vyvolalo potrebu odísť na pár dní z civilizácie. Úplne bez váhania sme sa rozhodli pre cestu do Polonín, ktoré nemáme až tak ďaleko a je trošku hanba, že sme ich ešte nikdy poriadne neprešli. Viac ako túra na Kremenec, či Rjabu skalu nás zaujímal "duch" tohto kraja, jeho atmosféra, jeho chute, farby a vône. a tak sme sa vydali na cestu.

Už pri stúpaní smerom na Starinu sa nám začal strácať mobilný a tým aj internetový signál, ale brali sme to ako nevyhnutnosť. O to viac sme venovali pozornosť okolitej krajine. Pomaly sme prechádzali dedinkami učupenými pod príkrymi úpätiami hôr a odbočili sme z hlavnej cesty smerom k Topoli. Vedeli sme, že je rodiskom Alexandra Duchnoviča a že je tam jeden z najstarších drevených kostolíkov, ktorý dnes slúži ako pamätná izba tohto rusínskeho buditeľa. Ťažké dažďové mraky k nám boli na chvíľu milosrdné a dopriali nám obzrieť si kostolík, priľahlý cintorín vojakov padlých v 1. svetovej vojne i pekne upravený starý židovský cintorín. 

Ruský Potok - meno dediny, ktoré sme doteraz nikdy nepočuli. Práve tam sa nám podarilo nájsť si veľmi slušné ubytovanie. Aj keď s dávkou adrenalínu v sebe. Malý a útulný domček mal totiž krásnu kúpeľňu aj so saunou, ale tá bola úplne mimo domu. Práve preto sa aj večerná toaleta stala istou formou dobrodružstva. Hlavne keď v celej obci už podvečer zhasínajú verejné osvetlenie. Dedinka je však pre tých, čo hľadajú pokoj a oddych od modernej civilizácie doslova rajom a milovníci histórie v nej môžu vidieť veľmi zachovalý dvojvežový  drevený kostol sv. Michala z 18. storočia. 

Na ďalší deň sme sa vydali Uličskou dolinou a počas celej cesty sme obdivovali partiu zanietených milovníkov cyklistiky - starších pánov, ktorí mali v stúpaní do Novej Sedlice teda riadnu výdrž. Paula musela vydržať a prejsť so mnou všetky staré vojenské cintoríny, na ktoré sme narazili. Aj pomerne veľký cintorín v Zboji, o ktorom mi kedysi hrozne dávno rozprával dedo v súvislosti so zakopaným pokladom. Hrob kniežaťa Romanova na cintoríne v Uliči sme síce nájsť nedokázali, ale zato sme videli krásny exemplár skokana hnedého a množstvo nemo stojacich srniek popri ceste. Sklamal nás erb obce Kolbasov. Podľa názvu človek predsa len čaká niečo iné, ako akéhosi jeleňa opretého o žltý strom. 

Deň odchodu z Polonín nám priniesol trošku slniečka a my sme si mohli pozrieť veľmi zaujímavý a veľmi maličký drevený kostolík v Jalovej, ktorá má naopak prekvapivo zaujímavý erb - dvaja mládenci (zbojníci) držiaci sa za ruky zrejme symbolizujú súdržnosť a vzájomnú podporu. Ktovie...

Poloniny sú ozaj krásne aj v upršanom a chladnejšom počasí. Možno práve vtedy je fajn ísť na pokojný výlet bez hrozby, že na každom kroku stretnete množstvo turistov.